Panel o dokumentárnom filme uzavrel sériu reflexií o minuloročnej filmovej úrode na Týždni slovenského filmu (9. – 15. apríl). Referáty predniesli filmové vedkyne Mária Ferenčuhová a Andrea Slováková.

Ferenčuhová sa zamerala na diskurzívne ozvláštnenie a obraz slovenskej dokumentárnej krajiny roku 2017 hodnotila metódou pars pro toto. Slováková pôvodom zo Slovenska, ktorá dlhodobo pôsobí v českom akademickom prostredí, zvolila prístup, ktorý umožnil – aspoň čiastočne – rozviť čo bolo načrtnuté na otváracom paneli o slovenskej filmovej vede, na dokumentárny panel totiž presiakla debata o kritike vďaka Slovákovej prístupu hodnotenia filmov skrz analýzu ich dobovej recepcie. Podobne (kvantitatívne) kvalitatívne ladený výskum prezentoval na rovnakej platforme pred dvoma rokmi aj Marek Urban, ktorý komparoval profesionálne filmové kritiky s komentármi užívateľov CSFD. Jeho záver vtedy ukázal, že tieto dve skupiny sa zhodujú v sledovaní rovnakých výrazových prostriedkov, no i v podobných interpretáciách a súdoch.

Moment vyrušenia

Ferenčuhová dospela k ozvláštneniu v úvode svojho príspevku sociologickou mystifikáciou postavenou na hre s predstavou akéhosi virtuálneho Slovenska, ktoré je také, ako ho zobrazuje slovenská dokumentárna tvorba minulého roka. Takéto Slovensko by napríklad vyznávalo konšpirácie o reptiliánoch („šedivých” z Berákovho filmu Sprisahanie šedej rasy).

Do popredia Ferenčuhovej výskumu sa napokon dostali štyri tituly, ktoré okrem remeselnej kvality a dobre zvolenej témy vykazovali aj isté „významové presahy”, na ktorých autorke zaléží (1). Ide o Hotel Úsvit od Márie Rumanovej, Dieru v hlave od Roberta Kirchhoffa, Boli pritom od Tomáša Hučka a Sprisahanie šedej rasy od Maroša Beráka.

Kĺúč výberu u Ferenčuhovej tkvie v hľadaní momentu vyrušenia či vzrušenia, ktoré prestupuje cez šero priemernosti a dekódovať ho je väčšie dobrodružstvo. „Ferenčuhová sa v kritikách cieľavedome vzpiera mnohoznačnosti poetického textu, je vecná, triezva, niekedy takmer technicistná, v zmysle obvyklej stratégie dieťaťa, ktoré dovtedy rozoberá hračku, dokiaľ nezistí ako funguje,” napísal o autorke Václav Macek v stati (Ne)kriticky o kritike a poznámky k teórii z knihy Nový slovenský film (2). V súvislosti so stratégiou svojej selekcie Ferenčuhová povedala:„Kategória problematickosti dráždi, provokuje a aktivizuje všetkých tých, ktorých francúzsky filozof Jacques Rancière nazýva emancipovanými divákmi.”

Všeobecná deskripcia stavu slovenskej dokumentaristiky v závere referátu vyrástla na tvrdenie, že tunajší dokumentárni režiséri siahajú najčastejšie po skôr tradičnom spracovaní (napr. výpoveď na kameru je prítomná takmer v každom z hodnotených titulov). Fakt, že minulý rok nevzniklo ani jedno dielo, ktoré by malo črty experimentálneho však slovenský dokument nedevalvuje, skôr definuje stav jeho dobrej kondície, lebo najprv tú si musel vybudovať a vedieť udržať, aby mohol dnes azda vygenerovať iný prístup.

Čiastková analýza štyroch spomínaných filmov prebehla v medziach formulácií, aké v diskurze už boli prítomné. Pri Diere v hlave bola tematizovaná jej problematická štruktúra a skôr vágny prístup k faktom, pričom táto tvorivá intencia je priam sprítomnená v samotnej téme a viacvrstevnej metaforickosti názvu Kirchohoffovho filmu. Hotel Úsvit patrí k „umelecky najambicióznejším filmom minulého roka” a padlo i konštatovanie, že Sprisahanie šedej rasy je Berákov extrovertný počin, na ktorý enfant terrible slovenského dokumentu Berák trikrát žiadal na Audiovizuálnom fonde a ani raz nedostal (len tento jedinýkrát bol na paneli zmienený AVF).

Ja vám poviem, čo je klasické a čo nie

Príspevok Andrey Slovákovej sa núka porovnávať skôr s koreferátom Martina Ciela o stave slovenskej filmovej kritiky prezentovanom na pondelkovom paneli o filmovej vede. Dozvedeli sme sa z neho totiž viac (hoci aj tak málo) o neduhoch slovenskej kritiky, než o proporciách aktuálneho slovenského dokumentu. Oproti Ferenčuhovej referátu je Slovákovej príspevok skôr rozpačitý. Jednako – hoci možno nevedome – kopíruje akcent spomínanej Urbanovej štúdie, jednako je postavený na vratkom grunte. Autorka síce proklamuje širší zoom, no vo finále cituje len z dvoch – troch médií, pričom si evidentne neodpustí sarkastický tón. Slováková vyzdvihne singularitu – síce symptomatickú – a následne jej venuje až príliš mnoho času, ako to bolo v prípade citácie z recenzie na Dieru v hlave publikovanej v Denníku Pravda, v ktorej sa Slováková vyslovene zamerala na partikulárnu časť textu – nepresné použitie pomenovania „klasická roztrasená ručná kamera” v súčasnom kontexte neobstojí (áno, s tým sa nedá nesúhlasiť). Autorka si potom neodpustila poučnú digresiu v podobe historického exkurzu k začiatkom používania 16 mm ručnej kamery v dokumentárnom filme.

Z mainstreamu sa Slováková programovo vyhla online platformám, výskum síce logicky zúžila na denníkovú reflexiu, no napokon citovala len z jedného. Z odborne profilovaných periodík potom zmienila len texty z Film.sk a Kino-Ikonu, online priestor takisto ostal nepovšimnutý. Keď autorka citovala text Martina Palúcha – štrukturálnu analýzu Diery v hlave (mimochodom, tento titul bol najdiskutovanejším filmom dokumentárneho panelu) citovala z dokumentárnej platformy DOK.REVUE, ktorá je však česká.

Referát Slovákovej chcel byť menej hodnotovo vyhranený, no podaril sa mu presný opak. Nebol to ani „objektívny” výskum mediálneho diskurzu, skôr subjektívny výber textov (aj kľúč kontingentnosti by v tomto prípade azda obstál lepšie), ani nepovedal veľa o minoloročnej dokumentárnej tvorbe.

Panel o dokumente predstavil dva rôznorodé príspevky, ktoré ale vstúpili do polemického dialógu a nasledujúca diskusia, ako to už pri tomto paneli býva, opäť raz preukázala, že diskusia o slovenskom dokumente najviac vie, kam speje, čo napokon platí aj pre slovenský dokument samotný, ktorý ešte nebol v lepšej kondícii.

1) Moment poukázania na subjektivitu a hodnotovú vyhranenosť je dôležitý. Panelista tým deklaruje: toto je môj estetický a etický súd, moja preferencia etc.

2) Václav Macek, (Ne)kriticky o kritike a poznámky k teórii. In: Katarína Mišíková, Mária Ferenčuhová (Eds.), Nový slovenský film. Bratislava: Vysoká škola múzických umení 2015, str. 137. (Dostupné ako e-kniha na http:// www.vsmu.sk/elektronicka-kniha/novy-slovensky-film-produkcne-esteticke-distribucne-a-kriticke-vychodiska/)

Foto: SFTA © Miro Nôta/ Daniel Dluhý