Antimasterclass Leosa Caraxa
Eva Križková 21/3/2018

Ak by som vám mal vysvetliť, ako funguje proces nakrúcania mojich filmov, radšej sa zabijem.

Leos Carax študentom FTF VŠMU vrámci masterclass organizovanej MFFK Febiofest 2018

(19.3.2018)

Na úvod tohto komentára by som chcela všetkých, a predovšetkým organizátorov skvelého MFFK Febiofest ubezpečiť, ze toto nie je kritický komentár, aj keď sa to z jeho úvodu môže zdať. Skôr ide o pokus zachytiť fenomén nezdielateľného, alebo komunikačnej skepsy, ktorou trpia niektorí tvorcovia (povedzme, že obyčajne tí lepší) minulého storočia vo vzťahu k súčasným novinárom a k oficiálnym podujatiam, či dokonca formám vzdelávania. Masterclass Leosa Caraxa na bratislavskej VŠMU bola už druhým takýmto príkladom, ktorý som zažila za posledný mesiac (o tom druhom neskôr v osobitnom článku). Príkladom nezlúčiteľnosti organizácie a lektora.

Na spomínanej masterclass som sa cítila tak trochu ako v bájnom Babylone, ako sme tam všetci sedeli so slúchatkami na ušiach kvôli simultánnemu tlmočeniu z francúzštiny, až kým v závere stretnutia jedna zo zúčastnených v auditóriu nepoložila otázku v mierne lámanej, ale pre ňu asi úprimnejšej angličtine a slávny režisér francúzskeho pôvodu jej neodpovedal v jeho úplne plynulej angličtine. Bolo to príznačné pre celé podujatie, na ktorom chýbala štipka priamočiarosti a skutočného zápalu pre vec, ktorá by režiséra nadchla ku komunikácii.

Jedným z dôvodov bol asi moderátor. Český filmový historik a teoretik, okrem iného špecialista na francúzsku kinematografiu, PhDr. David Čeněk jednoducho nemal pre túto náročnú situáciu tie správne moderátorské vlohy – schopnosť zaujať v prvom rade svojho hosťa a v neposlednom rade vnímať energiu a potreby auditória a sprostredkovať medzi týmito dvomi stranami KOMUNIKÁCIU.

Ďalším problémom bolo, že otázky študentov zneli tak nejako bez záujmu. Rozumiem, že na danú situáciu neboli pripravení.  Pravdepodobne očakávali, že im niekto bude prednášať, ale predpokladám, že forma prednášky či učenia niekoho je Caraxovi priam odporná. Študenti sa ho pýtali buď otázky, na ktoré nemal odkiaľ poznať odpoveď alebo to boli ako keby otázky z dejín histórie. Bolo cítiť, že študenti VŠMU nie sú veľmi zvyknutí skutočne komunikovať. Možno by im pomohlo, keby si aspoň príležitostne zobrali príklad z Caraxovej odpovede na otázku, či súznie s istým Godardovým tvrdením: “Ja nesúhlasím s ničím.”

Hádam najzaujímavejšia bola časť, keď sa režisér rozrozprával o svojich potiažach pri snahe o kontinuálnu tvorbu: “Picasso keď maľuje, tak začne čiaru a pokračuje, kým nedokončí obraz. Ja sa neustále zasekávam.” Alebo keď hovoril o svojej láske k hudbe a o tom, že by v skutočnosti radšej robil hudbu ako filmy: “Ale filmy aspoň ako tak viem robiť. Až keď už nedokážem ani to, tak sa zo mňa stane úplný chudák.” Ohľadne budúcnosti filmu a potreby politickej angažovanosti sa Carax najviac obáva, že sa by sa kinematografia jedného dňa mohla zredukovať na obrázky politického komentára.

Akokoľvek mám však tendenciu sympatizovať s nementorským rebelom Caraxom, pravdou zostáva, že pod pojmom masterclass bežne rozumieme prednášku na ktorej renomovaný tvorca vysvetľuje a manifestuje (obyčajne s pomocou premietnutých ukážok zo svojich filmov, prípadne iných pracovných materiálov), aké postupy využíva pri svojej tvorbe. Na tomto sa asi organizátori podujatia s Caraxom buď nedohodli,  alebo ich prudko odignoroval. Ak je pravda A, nemalo sa o podujatí hovoriť ako o “masterclass” ale radšej ako o diskusii, ak je pravda B, tak by to mal pán Carax Febiofestu nejakým spôsobom vynahradiť. Možno je tou náhradou okrúhly stôl s novinármi, na ktorý som bola pozvaná krátko po skončení spomínaného podujatia. Rozhodla som sa využiť túto možnosť a predsa len položiť režisérovi pár otázok, ktoré by prehĺbili tie iskričky inšpirácie, ktoré som v jeho striedmom prejave zachytila.

(20.3. 2018)

Otázky pre čitateľov jemne rozvíjam v porovnaní s tými skutočne položenými a odpovede parafrázujem, využívajúc aj fragmenty odpovedí pre kolegov spoluzúčastnených za “okrúhlym stolom”.

Dnes sa robia filmy oveľa ľahšie ako predtým, stačí zobrať iPhon a idete. Prináša tento princíp pre vás nejaké pozitíva?

Samozrejme. Pre mňa prišla tá zmena, keď som prestal nakrúcať na materiál a prešiel som na digitál. Ale pravdu povediac, kľúčové to pre mňa nie je. Najväčšie potiaže, čo mám pri nakrúcaní, tie kvôli ktorým mi každé nakrúcanie trvá roky a niekedy sa bojím, že nedospeje do konca, sú úplne v iných veciach. V hľadaní hercov, v komunikácii s ľuďmi, v organizovaní nakrúcania. Ja nie som a nikdy nebudem typ režiséra, ktorý nakrúti film na mobil bez hercov, v jednom zábere na ulici. Pre mňa je film o niečom inom. Potrebujem hercov, svietenie a celý ten systém okolo….to je pre mňa kinematografia, môj spôsob kinematografie. A tiež, potrebujem kameru, ktorá je masívna. Kamera by nemala byť nepomerne menšia ako to, čo zachytáva. Teda pre mňa je to tak.

Len pred pár dňami som stála pred barom v Lisabone, kde hral taký ten klavír, čo má snáď iba dve tretiny klávesov a bavili sme sa s kamarátom, že ak by sme si mohli v živote znovu vybrať, robili by sme hudbu. Vy ste vraveli niečo podobné včera na VŠMU. Nie je to však tak, že preložiť ten pocit priamočiareho citu sa dá do filmu inak ako vytvorením muzikálu, resp. filmu plného hudby?

Samozrejme, o to sa snažím celý život. Ja som sa nerozhodol nerobiť hudbu. Ja to proste naozaj neviem, nemám na to absolútne talent. Preto sa snažím komponovať filmy ako hudbu. Do veľkej miery mi v tom pomáha strih a hudba. Nepíšem scenáre, pretože nie som spisovateľ. Najdôležitejší je pre mňa výber hercov.  Nie som typ skutočného režiséra, ktorý dokáže psychologicky viesť herca. Skôr ich vovediem do takého tunela a nechám ich interagovať. A potom strih. Mrzí ma, že strih trvá tak krátko. Ja by som dokázal strihať film celé roky.

Aký máte pocit zo včerajšej masterclass na VŠMU? Viete si predstaviť, ako by malo byť zorganizované podobné podujatie, aby vás účasť na ňom tešila?

Toto je pre mňa čoraz ťažšie. Neviem či je to tým, že starnem alebo že sa zmenili časy. Veľa som toho precestoval a stretávam sa s rôznymi ľuďmi naprieč kultúrami, ale čím som starší, tým je to horšie. Kedysi mi vôbec nezáležalo na tom, čo si myslia iní ľudia. O mojich filmoch a tak celkovo. Dnes mi na tom čoraz viac záleží. Možno sa mýlim, ale bojím sa, že ľudia už nerozumejú tomu, čo je podľa mňa kinematografia. Že kinematografia, ako ju chápem ja, už vlastne neexistuje.

***

Vlastne to bolo celé veľmi pekné podujatie. Rozhodla som sa spätne neprepisovať časť textu, ktorú som napísala včera, ale radšej dodať, že dnešný okrúhly stôl to naozaj celé napravil a aj pán Čeněk odviedol skvelú prácu a zaslúži si za účasť na tomto prapodivnom dobrodružstve rešpekt.

Ak Leos Carax hovorí, že ho nezaujímajú politické filmy a zachytávanie reality na ulici, nie je to tak, že by ho nezaujímal život sám. Práve naopak. Je to akási esenciálna, svetom hýbajúca, všeobjímajúca depresia, ktorá napája jeho filmy (tá prapôvodná sila filmu, o ktorej rozpráva, že ju kedysi našiel a teraz ju hľadá stále znova) a ktorou v týchto mrazivých dňoch obdaril aj nás.

Leos Carax, foto: Robert Tappert, MFFK Febiofest
Leos Carax, foto: Robert Tappert, MFFK Febiofest