Čakám v podsvetí, čakám na Orfea
Petra Sedláková 17/5/2018

Evrydiki BA 2O37 – réžia: Nikos Nikolaidis, Grécko – Západné Nemecko 1975

“Tam černoch fajčí, hľa, na prove našej lode, spev Sirén zvábi ho, nezvábi z diaľok vody?”[1] Ťažko tušiť, keď ani podmanivý hlas bájnej morskej panny nevyrovná sa piesňam Orfea, ktorý svojím spevom a hrou na lýru vnášal pokoj a mier medzi všetko živé. Jeho melódiám som podľahla aj ja, vodná nymfa Eurydika, no “naše sny sú už čírym trusom spánku,”[2] pretože osud nám dožičil prikrátku spoločnú púť.

Kým Jean Cocteau videl v postave Orfea básnika zahubeného démonmi vlastnej poetiky (Orphée, 1950) a Marcel Camus oslavoval v orfickom kontexte brazílsky folklór (Orfeu Negro, 1959), grécky režisér Nikos Nikolaidis nadväzuje na podmienky stiesneného bytu na 23, Quai du Commerce, 1080 Bruxelles, v ktorých sa odohrala feministicky ladená tragédia Jeanne Dielman.[3] V Evrydiki BA 2O37 (1975) ovláda svet pravicová diktatúra a uprostred ozbrojených konfliktov vonkajška (akoby sa odohrávali v mýtickom Chaose na samom počiatku sveta) sa nachádza miesto pre dočasnú existenciu. Len krátko po páde gréckej vojenskej junty Nikolaidis bezprostredne reaguje na režim svojej krajiny počas uplynulých siedmich rokov.

Byt je teraz podsvetím, miestom, kde nečakám na príchod Orfea, ale na transport do neznámej stanice. Háda stelesňujú vojenské jednotky a len oni, ich strojené hlasy v telefónnom slúchadle rozhodujú o tom, kedy budem prepustená, kedy nadíde čas prepraviť sa do ďalšieho pekla. Pre každý prípad budem pripravená. Všetko mám zbalené, všetko je pokryté priesvitným igelitom. Okná prepúšťajú svetlo skrz novinový papier a vytvárajú desivú tieňohru zo siluet na opačnej strane. Tam sa búria, neúnavne číhajú, pozorujú ma verné Hádove služobníčky Erínye. Bohyne pomsty sú mojím prekliatím. Zrodené z kvapiek Uránovej krvi, majú v Nikolaidisovom celovečernom debute podobu šialencov, ľudí bez zľutovania. Útočia čímkoľvek, čo majú po ruke a z rozhlasových staníc či televízie počuť iba šum. Všetko naokolo signalizuje smrť. “Komory a chlopne srdca, kvet aorty, antracit, víchor na všetky strany sveta. Napnuté kroky noci.”[4] Starý nábytok sa vrýva do duše a predstavuje v nej zvyšky zatuchnutej nádeje. Starý nábytok čaká v akomsi zvláštnom medzičasí na vykúpenie z izolácie. Kedy však nadíde tá chvíľa? Kde možno nájsť stratený život? Strojený hlas v telefóne tvrdí, že to bude o päť dní…

Filmový underground, v ktorom ma stvárňuje nemecká kráska ruského pôvodu Vera Tschechowa pokračuje dobre hmatateľným surrealizmom. Sníma masku z mojich múk, predstáv a spomienok. Vizuálne silné preludy krutého násilia a dráždivej sexuality vťahujú diváka do psychologickej hry podfarbenej spektrom nejasných pocitov. Ak chce Nikolaidis podčiarknuť význam, záber opakuje. Dynamický pohyb je kde-tu spomalený, strieda sa s chladnou statikou a zmätok sa občas mení na symetrický poriadok v rušivom toku udalostí, ktoré nie sú ničím iným, ako čakaním na Godota.

Orfeus niekoľkokrát volá, no pamäť do skutočného prežívania nesiaha a hoci tvrdí, že bol mojím milencom, pravda je hmlistá, rozvírená reflexom dávenia. Nad misou z porcelánu sa zvratky v opačnom slede záberov ustavične vracajú do mojich úst. Nič nepatrí na svoje miesto a kým cigareta skĺza z popolníka, skĺza aj vidlička z taniera a ja sa pohrávam so zápalkami a myšlienkou podpáliť toto peklo. Muž, ktorý sa tu ráno zobudil, odišiel rovnako náhle ako nevpustený poštár či žena s obviazanými zápästiami. V boa s čiernym perím vyzerám ako umierajúci havran, na zápästia si maľujem tenké cícerky krvi podľa vzoru zosnulej Very, predchádzajúcej obyvateľky bytu. Jej návšteva je pre mňa priateľským rozptýlením. “Vyrástol vo mne nebeský strom žíl.”[5] Cítim, že s neživými si už rozumiem väčšmi ako s Orfeom, na ktorého si nepamätám.

Nikolaidis predkladá zmätenému divákovi krátke epizódy, poetické a miestami bizarné fragmenty. Po tom, čo ma pred dotykmi neurčitej hrozby nakrátko schová saténová prikrývka a pohládza ma iba tieň, zahajujem erotickú hru dvoch detských bábik. Aj tých zopár mechanických slov po stlačení plastického brucha mi hovorí viacej, než slová sťahovákov požadujúcich zbytočné údaje a môj transport z neznámych príčin odďaľujú. “Spánok sám do radu bábiky kladie denne, tie s chromým ramenom nedbalo oblečené bez hnutia, nedbalo plávajú za métou hladinou nehybných, žiarivých predmetov.”[6] Slastné post coitum nahrádza zvrhnutie “konkurentky” a pomsta mužovi, ktorý dal voľky-nevoľky prednosť “inej”. Jedna bábika končí na zemi s uhasenou cigaretou v hrudi, druhá prichádza o umelý penis. Odhryznutú falickú miniatúru ožúvam počas ďalšieho telefonátu s Orfeom, no po jeho prejave neistoty voči otázke, či za mnou príde, ju vypľúvam na znak vlastnej sexuálnej frustrácie.

Byt je zapečatený, akoby sa v ňom udial strašný zločin. Len v náznakoch vychádzam von a vidím tam mladé dievča v hlbokom prázdnom bazéne. Jej krúživý pohyb s nohami a rukami súčasne obrátenými k zemi pripomína bytosť posadnutú diablom.[7] Podivnú performanciu okrem mňa za zamrežovaným oknom sleduje anonymná skupina mužov, ktorí sedia na okraji bazéna a odmietajú dievčaťu pomôcť pri ceste nahor. Z perspektívy diváka odkopáva niekoľko párov nôh bezbrannú postavu, unavenú z role púťovej atrakcie. Je ponížená chlapskou presilou tak, ako ja, Eurydika v úlomkoch nahoty neschopnej uniknúť zvedavému oku voyeura. V pokuse opustiť podsvetie nebol ani náznak slobody. Keď to skúsim druhý raz, do nitky premoknem alebo uviaznem v akejsi šachte, kde klaustrofobickú úzkosť umocní nával rôznorodých predmetov.

Vonku je už miska prázdna, radšej ju rýchlo vymením. Avšak, vedomie, že ani táto poctivá obeta bohom ničomu nepomáha, že v byte nie som sama a prítomnosť moderného Háda (nech už je ním ktokoľvek) ma ohrozuje, podnecuje diváka k empatii. Ani on netuší, čo sa vôkol deje, priestor v ňom vzbudzuje pocit dezorientácie a k rozpoznaniu exteriérov mu pomáhajú iba zvukové efekty, často kombinované s ironicky romantickou hudbou. Len na základe sirén, vojenských pochodov, náhlych výstrelov, prípadne hlasov z bieleho telefónu[8] si môže dotvárať scénu, ktorá na plátne nie je explicitne vyobrazená. Zvuková stopa s vizuálnou prebiehajú súčasne, no fungujú samostatne, nezávisle od seba “a ja sa zvliekam z tejto kože, zo starých tvárí, nudy, zo starých obväzov, vykročím z čierneho voza Léthé, čistá ako dieťa.”[9]

Postava neznámeho muža (potenciálneho Orfea) prichádza s listom, ktorý som predtým odmietla prijať. V domnienke, že poštár je poslom zlých správ, som po urputnom boji zatarasila škáru pod dverami vlastnou košeľou. S Orfeom sa milujeme, no po chvíli si uvedomím, že tento sebazničujúci vzťah pokračovať nemôže. Zabíjam ho práve tak, ako svojho milenca zabila Jeanne Dielman. Do čiernej obálky vkladám list, trhám staré fotografie, už nemám vôľu mučiť sa spomienkami… “Uznaj, anjel s olovenou bielobou, tvoja poézia na fotografii uviazla výbuchom magnézia.”[10]

Ako Evrydiki BA 2O37 napreduje, začína byť jasné, že film je vyskladaný z nechronologicky usporiadaných, ale v správnom poradí celkom logických scén. Šokujúce obrazy “sú väčšinou nepravdivé, pretože si zvolili práve prostredný stav medzi doslovným faktom a faktom zveličeným: na fotografiu sú príliš zámerné a na maľbu príliš presné, postrádajú zároveň škandálnosť doslovnosti a pravdivosť umenia.”[11] Miestami sa do kamery “prevtelí” akási postava a hneď, ako sa obzriem, uhýba pohľadom. Skryje sa za najbližšiu stenu. Čoskoro takýmto spôsobom uzriem aj samú seba, pozorujúc sa pri sprchovaní. Nikolaidis nápadito pracuje s časom, dáva dokopy nesúrodé zábery a opakuje ich v odlišných variáciách. Záblesky mŕtvych tiel vrcholia odhalením odrezanej hlavy jahňaťa. Možno to boli bakchantky, čo ju odhodili do tmavej chodby. “Do iných svetov šla uťatá táto hlava, kde iné zákony vládnu, a noriac sa v spánku, kde pretrváva, koreňmi zazvoní.”[12] Posledný kus mozaiky napokon prezrádza, že ide o bezhraničný kolobeh. Kde sa príbeh začal, tam sa aj končí a v záverečnej jednozáberovke ma divák vidí v každej z miestností. Príbeh sa vzápätí opäť začína tu, v pomyselnom pekle bytu, dočasnom väzení na neurčitý čas, čo možno považovať za odkaz na Cocteauovho Orfea, ktorý sa tiež vrátil späť do sveta živých bez spomienok na uplynulé udalosti.

U Nikolaidisa je najdôležitejší motív čakania. Už nezáleží na tom, ako sa príbeh začal a vlastne ani na tom, ako sa skončí. Autor sa zrejme ako jediný pokúsil vidieť orfický mýtus z opačného uhla a nesústrediť sa na hrdinu topiaceho ľadové srdcia Háda a Persefony.

[1] Úryvok z básne Zem Jeana Cocteaua v preklade Jána Švantnera. In Cocteau, Jean, Obrazy a sny, Slovenský spisovateľ, Bratislava 1984, s. 23.

[2] Úryvok z básne Model spáčov Jeana Cocteaua v preklade Jána Švantnera. In Cocteau, Jean, Obrazy a sny, Slovenský spisovateľ, Bratislava 1984, s. 58.

[3] Narážka na belgický film z roku 1975, v ktorom režisérka Chantal Akerman zachytáva stereotypný život istej ženy v stredných rokoch.

[4] Úryvok z básne Anjel Mrazivec Jeana Cocteaua v preklade Jána Švantnera. In Cocteau, Jean, Obrazy a sny, Slovenský spisovateľ, Bratislava 1984, s. 51.

[5] Úryvok z básne Ľahká lúka Jeana Cocteaua v preklade Jána Švantnera. In Cocteau, Jean, Obrazy a sny, Slovenský spisovateľ, Bratislava 1984, s. 62.

[6] Úryvok z básne Hľadajte Apolóna Jeana Cocteaua v preklade Jána Švantnera. In Cocteau, Jean, Obrazy a sny, Slovenský spisovateľ, Bratislava 1984, s. 66.

[7] Rovnaký pohyb vykonáva aj diablom posadnutá Regan z kultového hororu Williama Friedkina Exorcista (The Exorcist, 1973).

[8] Večne zvoniaci biely telefón možno považovať za ironickú narážku na populárne talianske melodrámy 30.-40. rokov, známe ako “filmy bielych telefónov”.

[9] Parafráza verša z básne Cestou tam Sylvie Plathovej v preklade Mily Haugovej. In Plathová, Sylvia, Hrana, Slovenský spisovateľ, Bratislava 2003, s. 82.

[10] Úryvok z básne Anjel Mrazivec Jeana Cocteaua v preklade Jána Švantnera. In Cocteau, Jean, Obrazy a sny, Slovenský spisovateľ, Bratislava 1984, s. 44.

[11] Barthes, Roland: Mytologie. Dokořán, Praha 2004, s. 76.

[12] Úryvok z básne Tak nerád usínam… Jeana Cocteaua v preklade Jána Švantnera. In Cocteau, Jean, Obrazy a sny, Slovenský spisovateľ, Bratislava 1984, s. 36.