S programovo spoločensky angažovaným umením mám problém, príliš často sa v ňom totiž stáva, že spoločensky závažná a dôležitá téma prevalcuje umeleckú invenciu tvorcov, respektíve ju zatlačí do úzadia. Obsah prevalcuje formu, čo mi vadí o to viac, že túto dualitu považujem zvlášť v kinematografii za dávno prekonanú. Preto som sa filmu Jan Palach trošku bál. Lebo ak niekto, zvlášť mladý človek nedisponujúci prakticky žiadnou reálnou mocou, okrem slobodnej vôle, prevezme zodpovednosť za spoločné blaho, za osud krajiny, ide o morálne a spoločensky intenzívny čin. Veľmi ľahko sa môže stať, že sila tohto činu jednoducho prevalcuje všetko ostatné.

Je dôležité, aby sme si rozumeli. Film Jan Palach je spoločensky angažovaným umeleckým dielom, ktoré v rámci autonómnej autorskej umeleckej licencie tematizuje život a smrť reálnej osoby, čo znamená, že vytvára novú filmovú skutočnosť na základe reálnej historickej skutočnosti, pričom však platí, že tieto dve skutočnosti nemožno zamieňať. To sa, žiaľ, pri filmoch vyrastajúcich z vonkajšej ontologickej reality často deje.

No, takto si veru neporozumieme, takže ešte raz.

Píšem o filme Jan Palach, nie o Janovi Palachovi, ktorého čin, akt, gesto považujem v súlade s jeho historickým obrazom za natoľko zásadný, že ho môžem považovať za definujúci morálny imperatív aj našich, slovenských dejín. Preto je, mimochodom, dobre, že film vznikol v česko–slovenskej koprodukcii.

A teraz celkom polopate. Dôležitosť Palachovho činu je veľká a Jan Palach by vôbec nemusel byť vydareným filmom na to, aby bol dôležitý. Nie kvôli sebe samému, ale kvôli tomu, čím je inšpirovaný.

Toto sa našťastie nestalo a tak môžem o filme písať tak, akoby som bol svojím jediným čitateľom.

Dokážem si predstaviť, že na základe zážitku so stretom s umeleckým dielom – s filmom Jan Palach pocíti divák, ktorý dosiaľ o Palachovi vôbec netušil, možno poznal meno, ale to je tak všetko, dokážem si predstaviť, že takýto divák pocíti potrebu dovzdelať sa, zistiť o Palachovi viac. Mládežníci v kine, na filme Jan Palach, ako sa tam ocitli nie je dôležité, pokojne to mohlo byť povinné a oni tam šli z donútenia. Nie všetci, ale časť z nich uvidela film, ktorý k nim prehováral súčasným filmovým jazykom, film natoľko intenzívny a funkčný, že korigoval ich postoj a oni sú zrazu radi, že ich na ten film ktosi donútil ísť.

Nie nevýznamná časť ľudí považuje Titanic Jamesa Camerona za gýč. Nie kvôli filmu, ale kvôli téme. Považujú ho za patetický, prázdny, vykalkulovaný, precenený a tak ďalej. Akoby som sa počul, tiež som Titanic takto neznášal. A potom som si ho pozrel a ak som chcel zostať úprimný aspoň vo vzťahu k sebe samému, musel som si jednoducho priznať, že nech budem Titanic naďalej neznášať z akéhokoľvek dôvodu, nemôže to byť kvôli kvalite jho filmového jazyka.

Preto by som veľmi rád videl režisérsky zostrih Jana Palacha, tú verziu, ktorú by režisér Robert Sedláček púšťal sám sebe, ak by nebolo dôležité, spoločensky dôležité, aby film videlo čo najviac mladých ľudí.

Uvedomujem si, že Palachovi príliš nepomáham, keď ho porovnávam s Titanicom, ale je mi to celkom jedno, nie som tvorca, moja spoločenská zodpovednosť končí na mieste, kde ako recenzent začnem uvažovať o tých druhých divákoch, nie o sebe. Všetko ďalšie už nie je môj problém.

Film Jan Palach pôsobil pri prvom videní hneď v úvodnej sekvencii trošička prepálene. Ohurújúca výtvarná dekoratívnosť v jadre subtílnych obrazov podporená intenzívnym majestátnym hudobným motívom. „Hollywood“, pomyslel som si v tom okamihu čiastočne ironicky, keďže „Hollywood“ mám rád a obdivujem ho a nepáči sa mi, keď niekto používa jeho postupy, ale nemyslí to tak, čo je jeden z dôvodov, prečo nemám rád filmy Larsa Von Triera, hoci vidím, ako sú remeselne výborne spracované.

Dobre a už máme vykolíkovanú aj druhú stranu ihriska. Titanic a Lars Von Trier, fundamentálne opozitá, no obe sú príkladom toho istého – dokonale zvládnutého filmového jazyka celkom bez ohľadu na to, čo na to filmový divák.

Film Jan Palach touto slobodou nedisponuje. Je na ňom vidieť, že tvorcovia sa spoločenskej zodpovednosti odmietli zriecť a je to od nich veľké gesto. Neignorujú diváka, zaujíma ich, jemu, jemu predovšetkým vychádzajú v ústrety aj za cenu toho, že príbeh sám osebe, tak ako je vyrozprávaný, môže sprvu vzbudzovať rozpaky. Už v sekvencii, v ktorej Palacha spoznávame ako mladíka s profilujúcim sa systémom životných a morálnych hodnôt, sme si však na ten “Hollywood” natoľko privykli, že mimoriadne precízne remeslo prestávame vnímať a necháme ho, aby v mizanscéne robilo svoju čiernu prácu.

Udržalo nás v príbehu mladého muža, ktorý je definovaný svojím koncom. Žiadny sekundárny pomocný príbeh, ktorý by zdôvodňoval vypovedané, žiadne hľadanie strateného diamantu v potopenej lodi, len základná dejová línia precízne portrétujúca autorskú predstavu o mladíkovi, ktorého čin nemožno pochopiť – až natoľko empatický nie som, ale azda sa mu dá porozumieť.

Film Jan Palach treba vidieť v kine, nie preto, o čom je, ale aký dobrý je to film a ako veľmi je to vidieť na veľkom plátne.

Platí aj edukatívne kombo. Najprv Jan Palach, potom miniséria Hořící keř. A potom premýšľať, aby sme sa znova neocitli v časoch, v ktorých bude treba nie filmov a seriálov o Palachovi, ale jeho činu.