Vidím to tak, že sa z toho nakoniec predsa len vyvinie autorský stĺpček. Spoiler Alert Jura Malíčka. Nesmierne ma unavuje upozorňovať vždy na začiatku, že v texte sa môže objaviť čosi, čo potenciálnemu budúcemu divákovi pokazí zážitok z filmu, ktorý sa možno ani nehotuje vidieť. Čo už len to môže byť za zážitok? Dívať sa na film kvôli príbehu? Kvôli pointe? Toto sa mi azda nikdy nepodarí pochopiť, ale v poriadku, nasýťme vlka a skúsme koze neskriviť ani chlp na brade.
Môže sa stať také, že čitateľ zatúži pozrieť si niekedy v blízkej či vzdialenejšej budúcnosti film Mamma Mia! Here We Go Again. Na to predsa filmy sú, na pozeranie. A môže sa stať aj také, že spúšťačom onoho budúceho pozerania sa môže byť tento text. Zvážte, či sa do jeho čítania skutočne pustíte, lebo sa v ňom môže objaviť čosi, čo vám ono potenciálne budúce pozeranie pokazí. Informácia z deja natoľko zásadná, že dívanie sa už nebude mať zmysel. Sám si to predstaviť neviem, ale vraj to tak niektorí diváci majú, takže opatrne, čítajte na vlastnú zodpovednosť, presne tak, ako ja budem písať.
Prvá Mamma Mia, ten film, ten muzikál, jednotka z pred desiatich rokov k tejto dvojke, čo išla teraz v júli do kín, mala vo vzťahu k mojím diváckym očakávaniam jedinú devízu – hereckú účasť Meryl Streepovej. Abbu neznesiem. Viem, že tie pesničky sú hity a možno je to aj dobrá popmusic, ale vkusovo ma to celkom obchádza, ba čo viac, irituje ma to a rozčuľuje do tej miery, že stačí, aby sa ozvalo S. O. S. a už sa pracem preč. Kvôli Abbe som na Mamma Miu určite nešiel. Malebné grécke ostrovy mi síce nevadia tak veľmi, ako Abba, ale tiež sa bez nich zaobídem, teda aspoň som si to myslel, určite som však na ten film nešiel ani kvôli nim.
Šiel som kvôli Meryl a dobre, že som šiel, lebo navzdory všetkému, ten film ma svojím spôsobom nadchol. Gýč všetkými smermi, až to na modro natretými okenicami plieska, ale užil som si to a bavil som sa až do tej miery, že Mamma Mia sa stala filmom, ku ktorému sa rád vraciam vždy, keď potrebujem skočiť na dovolenku kamsi k moru, ale mám len dve hodinky času.
Veď o nič nejde, len o jednoduchú ľahučkú priamočiaru zábavu, ktorej obrovská katarzná sila je práve v tom, ako to nič, ale skutočne nič nepredstiera. Len je to také prívetivo hlúpučké.
Po desiatich rokoch sa scenárista a režisér Ol Parker rozhodol, že prišiel čas vrátiť sa do Grécka a k Abbe. Verím, že ho hnali len ušľachtilé pohnútky, iste, rátalo sa aj s tým, že ten film bude komerčne úspešný, som však presvedčený, že Mamma Mia! Here We Go Again nevznikla len kvôli peniazom, ale naopak, vznikla ako dôsledok nápadu, ktorý sa zdal všetkým zúčastneným výborný. Vráťme sa tam a zopakujme si to. Zaspievame si, zatancujeme, užijeme si nádherné Grécko, stretneme sa, už je to naozaj desať rokov, bude bžunda. A ja, Ol Parker, nie celkom márny scenárista Hotelov Marigold, čo viem celkom slušne pracovať s emocionálnym vydieraním diváka, k tomu pripravím scenár, ktorý bude mať skutočnú myšlienku – teda čosi, čo prvá Mamma Mia nemala – nech má to pokračovanie skutočne zmysel.
Vznikol film Mamma Mia! Here We Go Again, v pozadí ktorého skutočne tušíme lepší scenár ako mala jednotka, zároveň však ťažko znesiteľný paškvil aj v tom prípade, že modelovým divákom je dvanásťročná školáčka s čerstvo diagnostikovaným ľahkým mentálnym postihnutím. Nie najbystrejšia, ale dobráčka od srdca, boží človek, ktorý si jednoducho nezaslúži, aby sa stal obeťou takejto manipulácie.
A ani sa nestal, Mamma Mia! Here We Go Again, totiž nie je žiadna vedomá manipulácia, iba naplnenie poznania, že cesta do pekla je dláždená dobrými úmyslami. Na tom filme je totiž vidieť, že nikto nekonal z čisto zištných pohnútok, nikto nechcel nakrútiť blbosť a týrať svojich divákov, ale prihodilo sa, lebo sme sa nechali uniesť prvotnou ideou.
Dať divákom, čo chcú, zopakovať si čosi, pri čom nám bolo spolu fajn a nenakrútiť pokračovanie úspešného filmového hitu iba kvôli peniazom. Hollywood akoby sa snažil čiastočne zaprieť sám seba a tak vznikol zábavný, šťastný, veselý, bezstarostný, letný muzikál o tom, že Abba nemá dosť hitov na dva celovečerné filmy a tak musíme znovu ešte raz použiť tie isté pesničky. Vlastne nie, na to sa asi prišlo až počas nakrúcania, Mamma Mia! Here We Go Again je veselý bezstarostný letný muzikál o čomsi podstatne závažnejšom. O mimoriadne promiskuitnej študentke, ktorá sa na prelome sedemdesiatych a osemdesiatych rokov prespala hneď s troma mladíkmi v takom krátkom čase, že každý z nich sa mohol stať otcom jej budúceho dieťaťa. Dcéry, čo vyrástla v krásavicu nie nepodobnú Glumovi z Pána prsteňov, ale to sem teraz neťahajme. Hľadalo sa to dievča, matka, nie dcéra, cestovalo, až zakotvilo na malebnom Gréckom ostrove, kde sa nakvartírovalo do domu, čo vyzeral opustený a schátraný a nebýval v ňom nik iný, len kôň nechaný sebe samému napospas. Vlastne squat. A ten sex, čo sa jej prihodil, s troma junákmi (aspoň že nie naraz), bol súčasťou hľadania identity, ľudského zrenia, v ktorom sa nezodpovedná slečna mení v zodpovednú ženu, matku, čo sama vychováva dieťa v cudzej krajine. Stretla dobrých ľudí, tak sa to dalo. Prečo o tom nezatancovať a nezaspievať?
Toľko k retrospektívnej časti, lebo áno, Mamma Mia! Here We Go Again sa dohráva v dvoch časových rovinách a v tej druhej, v prítomnosti, nesledujeme nič menšie, ako bolestný proces vyrovnávania sa dcéry so smrťou matky, prostredníctvom rekonštrukcie hotela a veľkolepo koncipovanej otváracej párty, na ktorú, zdá sa, nikto nebude môcť prísť a tak o tom aspoň znova zaspievame a zatancujeme.
Obe časové línie sa paralelne striedajú, aby vznikol dojem akejsi analógie medzi matkou a dcérou. Obe zažívajú podobné strádania a obe by mali byť samé osebe vážne, akurát tu príliš tvorcom nevyšiel krok, lebo slúžiť dvom pánom sa naozaj nedá. Niežeby muzikály nezniesli vážnejšie témy, akurát to príliš nejde, keď je hudbou, okolo ktorej to má byť vystavané, Abba.
A najhoršie je, že ono to skutočne najprv vyzerá tak, že Meryl Streepová sa navzdory trailerom vo filme vôbec neobjaví, čo by aj dávalo zmysel. Veď je mŕtva a kvôli tomu, že umrela sa obe dejové línie spúšťajú a tak si pozorný divák jednotky a Streepovej fanúšik myslí, že aspoň niekto má v tomto pofidérnom podniku rozum. Očarujúca, šarmantná, geniálna Meryl, ktorá jediná si uchovala dosť odstupu a súdnosti na to, aby sa rozhodla na Mamma Mia dvojke herecky neparticipovať. Lenže nie a šup ho, v rámci budovania pointy sa Meryl Streepová vo filme objaví ako zhmotnená predstava. Vidí ju síce len dcéra a my, diváci, ale na pokazenie posledného dobrého dojmu to stačí.
Mamma Mia! Here We Go Again je film, o ktorom zostávam presvedčený, že vznikol z ušľachtilých pohnútok a nadšenia a azda nakoniec aj svojich divákov poteší. Nie však tých, čo majú jednotku skutočne radi a mohli by sme ich považovať za fanúšikov. Tvrdé jadro, ak ho netvorím sám, sa totiž nemá v dvojke čoho chytiť. Aj by sa tešilo, ale nedá sa, lebo ten film sa bije nielen sám so sebou, ale s prvým dielom, ktorý viac menej, čo sa faktografie príbehu a postáv týka, ignoruje. Tí istí herci, tie isté postavy, akurát veci, čo sa odohrali v jednotke v dvojke už neplatia.
A sedemdesiat jeden ročná Cher hrá matku šesťdesiat deväťročnej Meryl Streepovej, čo by nakoniec nemusel byť taký problém, ak by Cher nevyzerala ako svoja vlastná štyridsaťročná plastová karikatúra. Vosková figurína oživená duchom osemdesiatok vznášajúcim sa nad vodami Egejského mora.
