Rozhovor s Danielom Ebnerom
Zoznámte sa s Danielom Ebnerom (DE), umeleckým riaditeľom Vienna Shorts. Po tom, čo vám predstaví program tohto viedenského enfant terrible medzi festivalmi, možno nebudete chcieť so všetkým súhlasiť. Smelo do toho a najlepšie osobne. Do Viedne je to predsa na skok, takže nie je dôvod nechať si ujsť túto „divokú zmes filmového umenia a búrlivých večierkov“.
EK: Prečo ste sa rozhodli tento rok práve pre tému „Musíme nesúhlasiť“? Inšpirovala vás nejaká konkrétna udalosť, alebo ide o citát?[1]
DE: Keď sme minulé leto plánovali tento ročník festivalu, bolo to presne uprostred volebnej kampane do rakúskeho parlamentu. Celá kampaň bola dosť nepekná: veľa nacionalistických a rasistických podtónov, polarizácie a nesolidarity, veľký boj a mediálna hystéria. A bolo samozrejme očividné, že Rakúsko je len malým príkladom súčasnej vlny nacionalizmu a autoritatívnych tendencií vo svete. Narastala v nás všetkých nespokojnosť, pretože hlboké ryhy vo verejnom diskurze v kombinácii s filtrami bublín sociálnych sietí likvidujú priestor na logické argumenty a politickú diskusiu. Ako môžeme zlepšovať a formovať našu spoločnosť, ak sa už spolu nedokážeme zhovárať? Od tejto otázky sme sa odrazili – a keď som si prečítal v New York Times článok Breta Stephensa o „zomierajúcom umení nesúhlasu[2]“ mal som pocit, že to skvele vystihol: musíme opäť začať nesúhlasiť, počúvať jeden druhého, myslieť a hádať sa.
EK: Ako ste túto tému pretavili do konkrétneho programu?
DE: Na projekcie a diskusie týkajúce sa hlavnej témy je na našom festivale vždy zameraná sekcia FOCUS. A samozrejme, keďže nie sme politickým diskusným krúžkom, ale filmovým festivalom, snažili sme sa nájsť spôsob ako prezentovať túto tému na plátne tak, že bude zaujímavá pre publikum a bude tak trochu aj výzvou. Tento rok sme pozvali dva festivaly, aby sa podieľali na filmovom programe – jeden z Glasgowa (po Brexite) a jeden z Katalánska (po ilegálnom katalánskom referende) a tiež sme prizvali Berlinale Shorts, aby sa postarali o historickú perspektívu filmov z desaťročia okolo 1968: rola žien v spoločnosti, vzťah k autoritám, vzťah medzi slobodou a bezpečnosťou a medzi individualitou a solidaritou. Takže dúfam, že sa nám podarí zabezpečiť dostatok jedla na posilnenie a dostatok miesta na diskusiu.
EK: Už sa neviem dočkať na stretnutie s vašou „spotlight“ hosťkou Marthou Coldburn. Je niečo, v čom s ňou nesúhlasíš?
DE: Keď sa bavíme o takom provokatívnom a radikálnom diele, akým je Marthine, asi si vieš predstaviť, že je toho veľa, s čím sa dá nesúhlasiť. Asi by sme nikdy neskončili (smiech). Ale vážne, jej animované a esejistické filmy sú skvelým príkladom tohtoročnej témy: sú to priam protesty na plátne, veľmi intenzívne, subverzívne, vizuálne silné a kvintesenciálne politické. Pracuje s použitým filmovým materiálom tak, že ním manipuluje po všetkých stránkach: maľuje na neho, vyškrabáva alebo ho deformuje a jej vystrihnuté postavy sa freneticky pohybujú a otáčajú ako hracie karty. Berie si na mušku americkú identitu a históriu, ale aj úlohu médií a ideálov krásy. A keď hovorí o posmrtnom živote, ako zdrojový materiál používa porno. O jej účasti na festivale sme s ňou debatovali už minulý rok, ale vlastne som rád, že sa nám ju podarilo doviesť do Viedne práve teraz, keď festival oslavuje výročie.
EK: VIS oslavuje pätnáste výročie. Ako sa vyvíjal od svojho vzniku a prečo vlastne zmenil názov z pôvodného Vienna Independent Shorts na Vienna Shorts?
DE: Výročie nám prospeje, pretože je príležitosťou byť trošku veľkolepejší než obyčajne (aj keď nie sme festivalom červených kobercov a preferujeme propagáciu filmov pred propagáciou festivalovej značky). Každopádne, pre mňa ide naozaj o udalosť, keďže je to zároveň mojich 15 rokov strávených spolu s festivalom. Nakoľko som ako jediný zo zakladajúcej generácie zostal pri festivale až doteraz, veľmi dobre si pamätám, ako vyzeral na začiatku. Vyvinul sa zo študentského na profesionálne organizované podujatie, takže prvé roky sa vlastne ani nedajú porovnávať s tým, čo robíme teraz. V podstate sa táto zmena odráža práve v zmene názvu: neznamená to, že sme menej nezávislí v našom výbere alebo prístupe, ale skôr, že sa snažíme byť koncíznejší, kompaktnejší a koncentrovanejší.
EK: Ako by si definoval hlavný cieľ vášho festivalu?
DE: Rakúsky časopis Profil raz opísal náš festival ako „divokú zmes filmového umenia a búrlivých večierkov“ a musím povedať, že tento opis sa mi veľmi páči. Naším zámerom je oslavovať výnimočné krátke filmy a poskytnúť im vo Viedni priestor na prezentáciu a zároveň dať dokopy rakúskych a medzinárodných filmárov a filmových profesionálov tak, aby sa cítili dobre. Čo do obsahu, vždy sa snažíme zamerať na nové formáty a socio-politické subjekty a prezentovať nové a staré aktuálnym spôsobom, poukazujúc na súvislosti. Ak sa nám darí vyvolať určité napätie a podporiť fantáziu, poštekliť ľudskú zvedavosť a iniciovať diskusie, budeme sa tešiť, že sa nám podarilo naplniť to, čo sme si napísali ako prehlásenie o zámere festivalu pred mnohými rokmi.
Nedávnejším cieľom je propagovať férovejšie pracovné podmienky na festivaloch vo všeobecnosti, pretože sme presvedčení, že práca na festivale JE práca a mala by tak byť braná. Organizujeme na túto tému aj panelovú diskusiu, ktorá by podľa mňa nemala byť zaujímavá iba pre organizátorov festivalov. Ak festivaly nestavajú na pevných a trvalých základoch, môže to mať negatívne následky na veľkú časť filmového priemyslu.
EK: Má tento rok Vienna Shorts v programe niečo slovenské?
DE: Nie, bohužiaľ nie. Ale musím povedať, že náš proces výberu do súťažných sekcií je veľmi náročný: do dokumentárnej sekcie sme vybrali iba 29 filmov z viac ako 2 900 prihlásených, do animovaných a experimentálnych kraťasov 24 filmov zo 600 prihlásených. Zo Slovenska sa prihlásilo iba 10 filmov, takže šance neboli príliš vysoké.
EK: Z Bratislavy k vám do Viedne to trvá iba hodinu vlakom alebo autom. Plánujete nejaké kroky, aby ste na VIS pritiahli viac slovenských divákov?
DE: Veľmi radi by sme propagovali náš festival na Slovensku a v Bratislave viac. Ale je to aj otázka peňazí: nemôžeme si dovoliť veľmi veľké promo – dokonca aj vo Viedni je pre nás občas dosť ťažké zviditeľniť sa, nakoľko náš festival sa koná naraz s najväčším festivalom vo Viedni (Wiener Festwochen) a s všadeprítomným Life Ballom. Každopádne verím, že dokážeme rozšíriť spoluprácu medzi Viedňou a Bratislavou, povedzme nejakým špeciálnym podujatím v spolupráci s niektorou slovenskou partnerskou inštitúciou. Uvidíme…(smiech).
[1] Pôvodné znenie tohtoročného motta festivalu je „We Need to Disagree.“
[2] Dying Art of Disagreement
