Medzinárodný festival krátkych filmov BRNO 16
Na počiatku bol krátky film. V ére tých celovečerných potom ešte dlho zastával v programoch kín čestné miesto ako predfilm. Hoci sa internet javí ako ideálne miesto pre jeho šírenie, neraz si zaslúži dôstojnejšiu formu prezentácie a návrat do šera kinosál. Aj z toho dôvodu sú prehliadky a súťaže krátkych filmov asi jediným miestom, kde sa im opäť dostane zaslúženej pocty. Nie je tomu inak ani na Brnenskej 16-tke, ktorá tento rok pripravuje už svoj 59. ročník. Že je o čo stáť, dokazujú nie len čísla návštevnosti, ale i profesionálny tím, ktorý každoročne vyberá skutočne to najlepšie zo svetovej krátkometrážnej a stredometrážnej tvorby.
Písal sa rok 1960, kedy po prvýkrát uzrel festival v druhom najväčšom meste Českej republiky svetlo sveta. Vtedy bolo jeho poslanie dvojaké: zoznámiť divákov s úspešnými filmami iných súťaží, prezentoval sa však aj ako samostatná krajská súťaž s celoštátnou účasťou. Už druhý ročník ale ukázal, že tvorba tuzemských autorov je dostatočne veľká na poňatie všetkých sekcii festivalu ako súťažných. Postupom času a uvoľnením politického tlaku si súťaž vytvorila meno aj mimo republiku, čo pomohlo k vybudovaniu väčšej konkurencie v prostredí, v ktorom sa český film stretol zoči-voči s tým medzinárodným. Projekcie osem a šestnásť milimetrových filmov v 90. rokoch doplnili „kraťasy“ natočené na 35mm formát, dnes už sa do súťaže pochopiteľne prihlasujú tvorcovia s dielami v digitálnej podobe. Vďaka súčasnej dostupnosti zariadení, na ktoré možno jednoducho a relatívne lacno natočiť vlastné audiovizuálne dielo prirodzene vzrástlo i množstvo filmov, uchádzajúcich sa o miesto v programe. O to ťažšiu úlohu má avšak komisia, ktorá súťažnú sekciu zostavuje.
Miloš Henkrich niekoľko rokov festival navštevoval len ako nadšený divák, v roku 2008 však už jeho hlas rezonoval i pri výbere toho, čo festival svojim divákom ponúkne. Netrvalo dlho a pridal sa i Milan Šimánek, súčasný prezident festivalu a dramaturg kina Art, ktoré sa stalo miestom diania festivalu. Komisiu doplnila Jana Glocarová, čím sa konečne stretla trojica, na ktorej bedrách leží selekcia filmov dodnes. Roky spolupráce a priateľstva ich podľa vlastných slov naučili mnohé. Prácu im nepochybne uľahčilo oboznámenie sa s vkusom toho druhého, vďaka čomu dnes už predchádzajú mnohým hádkam o výnimočnosťi toho či onoho snímku. Minulý rok bolo do súťaže prihlásených 693 filmov z celého sveta, čo je za posledné štyri roky rekordné množstvo. Hoci sa snažia filmy pozerať a hodnotiť priebežne, stále ide o množstvo hodín strávených pred monitorom či plátnom. Napokon z celkového množstva prihlásených diel vyberú približne 46 najlepších, ktoré v priebehu festivalu zabojujú o priazeň pred odbornou i študentskou porotou.
Brnenská 16-tka sa za roky svojej existencie dostala do hľadáčika popredných svetových filmových škôl, ktoré jej každoročne zasielajú balíčky najvydarenejších filmov svojich študentov. Okrem toho festivalový tým samozrejme navštevuje rôzne prehliadky a kontaktuje množstvo tvorcov, hypotetických adeptov na miesto v programe. „Najviac filmov nám pravidelne chodí z Nemecka, Španielska a Ruska. Nesmiem samozrejme zabudnúť ani na Česko, čo je asi pochopiteľné, keďže sme český festival“, objasňuje Jana. Nezabúda však dodať, že kvantita nezaručuje automaticky i kvalitu. Aj Milan a Miloš sa zhodujú na tom, že toto tvrdenie obzvlášť naplňuje Nemecko. „Každý rok vidíme naozaj veľa zlých filmov, vždy sa však nájde nejaký, ktorý dokáže prekvapiť. Dobrý film proste spoznáš hneď“, tvrdí Šimánek. Okrem európskych krajín sa minimálne v posledných štyroch rokoch do súťaže prihlásili aj režiséri z Afganistanu, Argentíny, Brazílie, Indie či Srbska. Dokopy možno hovoriť o záujme zo strany osemdesiatich krajín sveta.
Dávno minulé sú časy, kedy Brnenskej 16-tke dominoval český krátky film. „Pri výbere filmov nie sme ničím viazaní. Nikto nám nediktuje, koľko musí byť v súťaži domácich filmov. Hoci nás to mrzí, každý rok ich množstvo musíme odmietať. Do konečného výberu sa potom obvykle dostane jeden, možno dva.“ Hoci len veľmi málo domácich filmov obstojí pred svetovou konkurenciou, tie najvydarenejšie diváci môžu vzhliadnuť v rámci nesúťažnej sekcie „Česká šestnástka“. Svoje miesto na festivale si takmer každoročne nájdu aj slovenské filmy. Ako tvrdí Glocarová: „Je zaujímavé, že v poslednej dobe sú najlepšie české filmy tie slovenské. Tento rok napríklad na cene českej filmovej kritiky dominovali Špina (Tereza Nvotová, 2017) a Nepoznaný (Miro Remo, 2017) čo sú filmy slovenských tvorcov. Túto tendenciu vidím aj v krátkej tvorbe.“ Pochvalné slová v súvislosti s krátkymi filmom padli napríklad v súvislosti s filmom Matúša Vizára Pandy z roku 2012. „To, že sa do užšieho výberu nesnažíme silou mocou prepchať čo najviac domácich filmov, môže ich tvorcov motivovať k lepší výkonom“, dodáva Šimánek.
Hoci úzkym sitom výberu prejde len zlomok prihlásených filmov, dramaturgovia sa snažia zachovať žánrovú i štylistickú rozmanitosť jednotlivých filmových blokov. Občas sa stáva, že vybraný film nakoniec medzi ostatnými dostatočne nevynikne a nakoniec je jeho zaradenie do súťaže prehodnotené. „Najskôr vyberieme tie najlepšie z najlepšieho, o čom nemusíme viesť ďalšiu debatu. Filmy, o ktorých máme pochybnosti, si pustíme aj štyrikrát po sebe, kým im dáme definitívne zelenú alebo červenú. Snažíme sa ale vyhýbať šedým myšiam. To sú filmy, ktoré sú síce remeselne zvládnuté a ničím nás neštvú, ale chýba im niečo viac. Tie sa snažíme do súťaže vôbec nezaraďovať“, tvrdí Šimánek. „Niekedy sa však do výberu dostanú a vtedy prekvapivo často dostanú od poroty ocenenie. Asi je to tým, že sa vtedy porota nedokáže zhodnúť a rozhoduje kompromis, ako sa občas stáva na väčšine festivalov“, nezabúda dodať Glocarová. Na kvalite krátkych filmov sa dá podľa nich spoznať nie len kvalita tej ktorej národnej kinematografie obecne, ale taktiež jej celková podpora zo strany štátu. „Keď nám príde niekoľko naozaj dobrých filmov z jednej krajiny, tak je vidieť na akej úrovni sa o kinematografiu starajú domáce organizácie na jej podporu. U nás musí tvorca krátkeho filmu zaplatiť len za žiadosť o podporu zo strany audiovizuálneho fondu okolo päť tisíc, čo je riziko, do ktorého sa pustí len málo odvážlivcov“, konštatuje Jana.
Mnoho významných svetových režisérov začínalo práve tvorbou krátkych filmov, ktoré zostali pred očami bežných divákov neznáme. Jednou z úloh Brnenskej 16-tky je tieto nenápadné počiny vyhľadávať a podporiť autorov na ceste k celovečerným debutom. „Z mnohých našich súťažiacich sa neskôr stanú naozaj uznávané osobnosti filmového sveta. Často v tejto súvislosti spomínam Aliho Asgariho, ktorý u nás súťažil asi trikrát a dvakrát sa festivalu osobne zúčastnil. Tento rok mal v Benátkach premiéru jeho celovečerný film a vzbudil veľké ohlasy. Nepochybne sa z neho stáva v rámci iránskych tvorcov popredná osobnosť. Občas sa však po pretvorený krátkeho filmu na celovečerný ukáže, že to nefunguje, a režisér je naozaj viac doma na pôde krátkometrážnej tvorby.“ Glocarovej slová dopĺňa príkladom Henkrich, keď spomína krátkometrážny Amar Estebana Crespa z roku 2005 a jeho nie príliš nadšene prijatú dlhometrážnu rovnomennú verziu z minulého roka. Festival okrem projekcií filmov ponúka jedinečnú možnosť debát s množstvom prítomných režisérov. Výber filmov často predznamenáva i celkový vzostup národných kinematografií. Brnenská 16-tka napríklad predznamenala príchod rumunskej novej vlny niekoľko rokov pred jej skutočným začiatkom.
Na záver debaty o festivale s ústrednou trojicou organizátorov padla reč i na ich obľúbené filmy naprieč ročníkmi. Milan Šimánek spomína na film Voskovníky dozreli (Kafal pakyo, 2014) nepálskeho režiséra Niranjana Raja Bheatwala. Na ploche šestnástich minút totiž podľa neho rozohráva epos jedného dňa, ktorý je bez akejkoľvek okázalosti dojemný a zároveň plne prirodzený. V pamäti sa mu vybavuje aj Grizzly (2013) z dielne Nemky Lindau Arved. Jeho srdce si získala vďaka hravosti a filmárskej invencii, ktorú do snímku úspešne preniesla. S Janou Glocarovou sa ďalej zhoduje na nesporných kvalitách dvadsať štyri minútového Žiaru (Żar, 2013) Poliaka Bartosza Kruhlika, ktorý v svojej anotácii uvádza tri slovníkové významy slova „žiar“ s ktorými sa možno až príliš blízko zoznámi i samotný hrdina filmu. Jana do rebríčka pridáva i nemecký film Choď a hraj sa (Grisha spielt Krieg, 2013) režisérky Darje Bělovej a Aleluja! (Hallelujah!, 2015) Španiela Pacheca Iborra. Miloš Henkrich je dlhodobo nadšený hlavne zo španielskych, poľských, izraelských a rumunských krátkych filmov. Za všetky menujme napríklad štvorminútovú Mamu (Mamá, 2008), ktorá sa od svojho režiséra Andyho Muschiettiho v roku 2013 dočkala aj svojej celovečernej verzie. Jeho ďalšia slabosť, tentokrát na domácu kinematografiu sa prejavila výberom filmov Cirgula z roku 2013 autora Ondreja Pavliša a Bady (2013) Jana Haluzy.
O tom, že má krátky film stále čo ponúknuť i v dobe, ktorej už mnoho rokov dominuje tvorba celovečerná, nie je pochýb. Ročne vznikne tisíce viac či menej ambicióznych počinov, z ktorých hŕstka stojí rozhodne za pozornosť. Tím festivalu Brnenská 16-tka trávi každoročne niekoľko desiatok hodín výberom toho najlepšieho, čo môže svojim divákom ponúknuť. Súboj diel z celého sveta je skutočne vzrušujúcim a kultúrne obohacujúcim zážitkom, ktorý zaručuje nie len príjemnú zábavu, ale i vzdelávanie na úrovni filmovom i spoločenskom. Dramaturgia festivalu sa zámerne vyhýba zaradeniu čisto dokumentárnych snímok do súťažnej sekcie, aby predišla oceneniu na základe silnej témy zastierajúcej inovatívnosť, hravosť a originálny rukopis ostatných diel. Festival do Brna každoročne priváža množstvo hostí a objavuje osobnosti, ktoré časom hýbu filmovým svetom. Brnenská 16-tka sa už po 59. krát zhostí kinosály v októbri. Ak toho chcete byť svedkom, sleduje stránky festivalu www.brno16.cz.
