Sloboda je viac, ako na slovenské pomery dobrý film
Eva Križková 30/3/2018

Sloboda / Freiheit – réžia: Jan Speckenbach, Nemecko / Slovensko, 2018

„Na slovenské pomery dobrý film“. To je pozitívna fráza, ktorú si v tých lepších prípadoch vymieňame po slovenských premiérach, vystihujúca pozitívny trend vzmáhajúcej sa slovenskej kinematografie. Po premiére nemecko-slovenskej koprodukčnej snímky Sloboda však panovala medzi divákmi trochu odlišná atmosféra. Niektorí boli nadšení, iným nevyhovovalo tempo filmu alebo mali problém stotožniť sa s príbehom hlavnej hrdinky, všetci sa však zhodli na tom, že videli naozajstný film. Prečo je to tak?

Sloboda je druhým dlhometrážnym filmom nemeckého režiséra Jana Speckenbacha. Jeho debut Nezvestní (Die Vermissten) mal premiéru v roku 2012 na Berlinale a veľmi úspešné boli už jeho krátke filmy. Za všetky spomeňme napríklad na Oscara nominovaných Vrabcov (Spatzen) z roku 2009. V Slobode, ktorú uviedol v svetovej premiére na festivale v Locarne a k nám na Slovensko dorazila v rámci Febiofestu, sa vracia k téme zmiznutia človeka. Tá sa objavila už v jeho debute. Do slovenských kín prichádza Sloboda prakticky naraz s Desplechinovými Ismaelovými prízrakmi, ale k téme odchodu ženy sa stavia radikálnejśím spôsobom. Tento raz zmizne – alebo sa skôr vytratí – matka usporiadanej a zdanlivo šťastnej rodiny. Film je štruktúrovaný do dvoch vzájomne sa dobiehajúcich línií: Nora objavujúca slobodu na úteku pred väzením svojho dovtedajšieho života a na druhej strane jej manžel pokúšajúci sa vyrovnať s jej zmiznutím. V druhej tretine filmu sa film náhle spomalí a menej pozornému divákovi by sa mohlo zdať, že sa už nič nové nedozvedá. Ale práve tu, kde zastane tok kauzálne sa odvíjajúcich informácií a situácií a Nora je zanechaná beztiažovému stavu akejsi sociálnej dystopie, oslobodzuje film jej samotné bytie, a to ako v obsahovej, tak vizuálnej rovine. Divákovo oko a Norina osoba, jej nahé telo, obnosený kabát či gastronomické návyky sa stávajú jedným, začínajú dýchať v jednotnom tempe. Ako keď sa zastaví čas pred skokom z výšky. V poslednej tretine filmu sa vraciame na začiatok, aby sme objavili východiskovú situáciu pred Noriným odchodom od rodiny. Nachádzame paradoxne podstatne staršiu ženu – vizuálne štyridsiatničku, pocitovo ženu so záväzkami a bez libida.

Škoda hádam len záveru, ktorý film náhlym skokom posúva do neprimerane surrealistickej roviny, divákovi trochu násilne odcudzujúcej hrdinku, ktorá sa mu stala až fyzicky blízkou.

V centre Speckenbachovej snímky sa vyníma výborná nemecká divadelná a filmová herečka Johanna Wokalek. Dalo by sa povedať, že film Sloboda je štúdiou jej fungovania v priestore. Netreba však podľahnúť pokušeniu pripísať podmanivosť celého filmu hereckej práci. Je to kamera Tila Haukeho pod vedením režiséra, ktorá nechá herečku doslova žiť v dlhých záberoch jej samoty uprostred priestorov a ľudí a doslova zažiariť vo farebných svetelných reflexiách. Tie povýšili vizuál filmu z dokumentárneho naturalizmu do jemne snovej roviny. Rovnako dôležitá je zvuková stránka filmu, ktorá zďaleka netkvie len v synchónnych dialógoch, ale plní funkciu „vnútorností“ ukrytých pod „kožou“ obrazu a dodáva atmosfére kľúčovú hĺbku.

Sloboda je v niečom veľmi neslovenský film a to nie len z pragmatického hľadiska, pretože väčšina autorských pozícií je obsadená nemeckými tvorcami, ale predovšetkým preto, ako narába s filmovou rečou a tiež preto, že jej hnacím motorom je búranie spoločenských stereotypov. Slovenský je na filme producent Peter Badač (BFilm) a niektorí herci (Andrea Sabová, Ondrej Kovaľ), ktorí ukázali, že keď dostanú úlohu, odporujúcu bežným klišé, dokážu zrazu pôsobiť prirodzene, odvážne a ľudsky. Potom je tu ešte Bratislava, ktorá je však v Speckenbachovom podaní abstrahovaná na anonymné, takmer východoeurópske a len trochu nie západoeurópske mesto.

Škoda, že sa tento film akosi míňa mediálnej odozve a verejnej diskusii. Dôvodom je asi z veľkej časti fakt, že slovenské koprodukcie zatiaľ prepadajú sitom priorít nastavených na nové slovenské filmy. Slovenský producent, ktorý má na konte skvelý marketingový výkon v prípade svojho nedávneho dlhometrážneho počinu Špina, sa však mohol s propagáciou filmu pochlapiť aj trochu viac.

Ale vráťme sa k úvodnej otázke: Prečo je Sloboda naozajstným filmom? Pretože filmovými prostriedkami zobrazuje priestor v čase. Nie je to talkshow v priestore ani akcia v čase, ale stelesnená audiovizuálna myšlienka, ktorá prepája kľúčové veci života a filmu: fyzickú prítomnosť, prítomný moment, vytrácanie, slobodu a narážanie na jej hranice.

Záber z filmu Sloboda, zdroj: BFILM
Záber z filmu Sloboda, zdroj: BFILM
Záber z filmu Sloboda, zdroj: BFILM
Záber z filmu Sloboda, zdroj: BFILM