Flush It Out – hudba: Allan Vilhan (projekt Likvid), animácia a réžia: Marián Vredík a Jana Hirnerová

Ako nepochybne veľmi hlboký človek som mnohokrát v sprche, alebo v bazéne, dokonca v saune, uvažoval nad tým, kde sa nachádza hranica medzi umením a remeslom. A ako človeku, ktorý sa primárne venuje hudbe, mi táto hranica prišla niekedy veľmi ťažko rozpoznateľná. Toto sa však zmenilo, keď ma Kinečko oslovilo, aby som napísal recenziu na nový animovaný videoklip z dielne Mariána Vredíka a Jany Hirnerovej. Táto dvojica spoločne vytvorila vizuál k piesni Flush It Out od projektu Likvid, ktorý je údajne viac známy v Londýne ako u nás. K tomuto sa však ešte vrátim neskôr.

„Výsledný videoklip, ktorý pôsobí ako krátky animovaný film, je dokonalým súznením hudobného a vizuálneho“, hrdo deklamuje sprievodná kratučká tlačová správa, ktorá sa mi stáva jediným zdrojom informácií k dielu samotnému. A hneď po zapnutí na mňa začínajú vybiehať tzv. kostlivci zo skrine, ktorí túto síce promočnú, ale na papier napísanú vetu úplne vyvracajú. Prvý kostlivec je hudobný. Remeselne krásne vyprodukovaná pesnička je totiž jedna z najmenej originálnych vecí, ktoré som počul za veľmi dlhú dobu. Akási vykrádačka trip hopu, vplyvov Radiohead a iných indie kapiel z prelomu 90. rokov v sebe naozaj nemá nič originálne. Možno zniem príliš kruto a kriticky, ale tento fenomén zamrznutia vnímania hudby  niekde na prelome tisícročí nie je v našich končinách ničím neobvyklým a začína byť mierne otravný. Tvár súčasnej hudby (či už nezávislej alebo populárnej) je niekde úplne inde a jedná sa o naozaj zaujímavý a vzrušujúci svet. Ak bol zámer autora nebyť inovatívny a urobiť akýsi roztomilý anachronizmus, tak by bolo všetko v poriadku. To by však tlačová správa mala uviesť veci na správnu mieru, pretože „originálnosť“ nie je úplne najšťastnejšie zvoleným pomenovaním. Sú žánre, ktoré keď v dnešnej dobe počujete, tak vo vás evokujú reklamy na mobilných operátorov, pretože boli vyžmýkane až na kosť a v takýchto reklamných polohách sa veľakrát ocitli. Táto skladba mi to evokuje intenzívne a jej akýsi strach niečím prekvapiť, alebo nás niečím porezať tu prudko vyčnieva. A porezaním nemyslím prehnanú metalovú tvrdosť, myslím tým ostrosť akú majú v sebe napríklad Fever Ray, alebo vynikajúca Charli XCX.

Keď sa skladba v druhej polovici zlomí do akéhosi žuvačkového grunge (reklama na automobil, alebo pivo), tak sa adekvátne k tomu mení aj vizuál.  Ten si z odbornej stránky hodnotiť netrúfam, nie som ani historik, ani nemám hlbšie znalosti animácie, ale témy prítomné v tejto zložke mi tiež nepripadajú úplne originálne. Začiatok videa silne pripomína vizuál k sólovému albumu Thoma Yorkea, Eraser, ktorý vydal v roku 2006. Je možné, že som si voči tomuto vizuálu vypestoval akúsi podvedomú averziu, keďže v čase vydania albumu som žil v Londýne a reklama naň bola jednoducho všade kde som sa pohol. Našťastie nebola v saune, kde tak rád chodím rozmýšľať nad hranicami umenia a remesla.  Každopádne k skladbe sa hodí. Stále však vo mne prevládal pocit, že som toto všetko videl už niekde inde, na asi šesť rôznych variácií. Je však dosť možné, že za to môže hudba, ktorú mám už s týmto videom nerozlučne spojenú. Preto som si k nemu skúsil pustiť iný hudobný podklad  a fungovalo to oveľa lepšie.

Remeselne je teda Flush It Out úplne v poriadku. Hudba hrá, postavy sa hýbu, dej plynie svižne a pútavo. Pocit prázdnoty, ktorý mi toto krátke dielo navodilo bol však príliš veľký na to, aby som ho ignoroval. Nech sa na mňa tvorcovia teda nehnevajú, sú rozhodne šikovní, ale osobne by som ocenil, keby boli  troška viac odvážnymi tvorcami. Rátam s tým, že ambície Mariána a Jany nie sú iba lokálne, ale skôr medzinárodné. A na to naozaj netreba robiť ťažkú audiovizuálnu  avantgardu, len sa nebáť a možno občas k spolupráci prizvať hudobne vzrušujúcejší projekt.