Stratené ilúzie: preč s ilúziami o umeleckej práci
Mikrosvet divadelnej a literárnej kritiky sa tu otvára ako sled vypočítavých kapitalistických aktivít: kritike od Luciena udáva tón výlučne perspektíva najväčšieho možného zisku. Balzacom stvárnený Paríž prvej polovice 19. storočia nepochybne poskytol autorom látku na pokus o komentár súčasného postfaktuálneho stavu médií.
Jednoduché filmy sú pre demagógov
Francer. Bruno Dumont, FR, DE, IT, BE, 2021, 133 min., Crème de la crème Po takmer desiatich rokoch záťažového skúmania…
Passing: Ruptúra rasovej identity v medzivojnovom Harleme
Privilégium passingu nikdy nie je celkom zadarmo a ako vraví Rebecca Hall, pri rodinnom dedičstve, ako má ona, „zdedíte všetko z hanby a nič z hrdosti“ menšinovej príslušnosti.
Macbeth je čistý řez nemocnou kůží
Denzel Washington jako Macbeth a Frances McDormand v roli jeho manželky obývají svět sterilních řezů; je to také svět dreyerovsky posedlý detaily po vzoru Utrpení Panny orleánské (La Passion de Jeanne d’Arc) a svět, který kýve teatrealitě německého expresionismu.
Ako sa vyslobodzuje duša: Pablo Larraín rozpletá osud princeznej Diany
Režisér ťaží z toposu gotického románu, respektíve gotického hororu, ktorý sa vďaka vizuálne a motivicky podmanivým charakteristikám udomácnil aj vo filmovej tvorbe.
Mŕtva anakonda v kocke
V našej pravidelnej rubrike venovanej hororom deväťdesiatych rokov sa posúvame stále bližšie k u koncu milénia; tentoraz sa zastavíme v roku 1997. Popravde sa ani nebolo poriadne čoho báť, ale zopár skvelých kúskov sa predsa len nájde.
Každý týždeň sedem dní aneb Film jako volný verš
Grečner dostal příležitost převést do praxe svou dosud pouze teoreticky proklamovanou koncepci subjektivizace a intelektualizace filmu, již sám označoval jako „introvertní realismus“. Ten se měl odklánět od „realismu příběhového“ a analyzovat narušenou emocionalitu soudobého člověka, jeho vnitřní svět a společenské kontexty, jež z toho vycházejí.
Belfast – mestská symfónia o ľuďoch
Belfast je výškovou budovou, ktorej každé poschodie je postavené v inom slohu.
Vo vlnách nepokoja: Film Stratená dcéra ukazuje, aké je byť matkou
Za Lediným úsmevom cítiť napätie, je zatvorená do seba a do svojho sveta. Režisérka sa sústredí na ňu a necháva nás sledovať jej cestu v úzkom zábere. Prostredie tým zbavuje identity.
Rodinná oslava a jej dogmatický realizmus
V opozícii k hollywoodskym konvenciám je štýl Dogmy 95 veľmi výrazný, nenapĺňa divácke očakávania, vyrušuje nás z automatizovaného vnímania.
Slobodne tvoriť, slobodne milovať / Objavovanie nových (nielen) rozprávkových svetov
Momenty z jej života sú spracované do subtílneho tvaru, ktorý zaujme najmä svojím vizuálnym prejavom a pre film určujúcim hereckým výkonom Almy Pöysti.
Na viac nemáme: Ozdravná kataklizma v Don’t Look Up
Don't Look Up sa teda čiastočne dá charakterizovať ako katastrofický metafilm, ktorý zliepa zdroje z viacerých filmov a subverzuje ich do rozprávania bez hrdinu, bez grandióznych
činov a bez dôvery vo veľký štát, ktorý dokáže mimozemské hrozby odvrátiť – riadenie
„sveta“ totiž prebral model korporátneho fašizmu.
Pri čítaní diplomovej práce o Stendhalovom syndróme budete vrieskať
Z CYKLU WE LOVE 90’S V našej (a vami) milovanej rubrike o hororoch rokoch deväťdesiatych načíname druhú polovicu. V roku…
Svet pod lavínou (podľa Chytilovej)
„Prosím vás, jakápak lavina, to se jenom sesunulo větší množství sněhu.“ Kalamita „Jeden za všechny a všichni za toho jednoho…
Síla psa: Post-western Jane Campion zkoumá ničivou povahu touhy
Novozélandská režisérka a scenáristka Jane Campion přenechává adaptací stejnojmenné knihy Thomase Savage z roku 1967 volné pole působnosti abecedě jejího vizuálního jazyka. Freudovský náhled do kolektivní i individuální psychologie čtyř lidí si vypůjčuje zavedené tropy a buduje zdánlivou narativní trajektorii, u které dochází k radikálním subverzím.
Triple obžerstvo
Vianočné koláčiky na sviatočnom stole, a nielen tie, sú často príčinou bolestí brucha, žlčníkových záchvatov, či veľkých posviatočných prekvapení pri pohľade na váhu. Náš výber sa tak zameria na snímky, kde hrá menšiu či väčšiu úlohu obžerstvo.
Namaľuj ma ako jeden z tých francúzskych filmov
Kulisy teda vyzerajú iba ako kulisy, dôležitejšie je premýšľať než sa oddávať emóciám, namiesto prehlbovania nastolených významov vždy príde ďalšie vyrušenie a postavy skôr komentujú a poukazujú na samy seba, než by sa do svojej roly mali skutočne vžiť. Je to jednoznačne to, čo robí Andersona Andersonom a napĺňa jeho predstavu o postmodernom prístupe v súčasnej kinematografii.
Zelený lúč
Ku koncu roka 1983 napísal Éric Rohmer na lístok skupinu roztrúsených slov, ktoré reprezentovali kostru filmu. „Scenár“ by sa azda zmestil do vrecka nohavíc, spolu s účtenkou, nákupným zoznamom či vstupenkou do kina. Príprava filmu spočívala v rozhovoroch s protagonistami, Rohmer tak kolektívu a Marie Rivière, ktorá stvárnila hlavnú postavu, dal priestor a autorskú slobodu.
Hlas prekliatej šelmy z podzemia
Z CYKLU WE LOVE 90’S Tentoraz to možno vyzerá, že názov článku je zároveň aj názvom jedného z hororov vo…
