„Teba tak baví ten film, nenatočíš mi svadbu?“  Súhlasil som.

Vďaka bohu za prezieravosť nevesty, ktorá trvala na tom, že kamarát nekamarát, na svadbe bude ešte jeden kameraman, profesionál, remeselník bez zmyslu pre  experiment. Žiadny vizionársky dokumentarista neváhajúci snímať pomocou funkcie zoom aj svadobčana, ktorý si grcia na kravatu.

Dodnes som presvedčený, že môj záznam tej svadby je autentickejší, silnejší vo výraze, a keby sme mali statív a tá VHS kamera nevážila azda osem kíl, aj by sa to skutočne dalo pozerať.

Ale dobre tak, aspoň môžem tvrdiť, že hoci mám skúsenosti aj z filmárskej praxe, teória je mi predsa len bližšia a keďže sa nevenujem filmovej vede, ale estetike, v ktorej rámci učím dejiny a interpretáciu filmu, nemusí ísť nevyhnutne o len teóriu filmovú.

S dejinami je to podobné. Povedzme, že nejakých plus mínus štyridsať rokov na nich participujem ako divák, čo znamená, že filmové dejiny sa dejú rovno pred mojimi očami. Som ich svedkom, teda vlastne súčasťou a zdá sa mi to fascinujúce práve preto, že filmové dejiny nie sú uzatvorená vec, nie sú ani hotové, ani dokonané. To samozrejme platí aj o iných umeleckých druhoch, ale pri filme to cítime, zdá sa mi, najintenzívnejšie a je to tak práve kvôli tomu, že sú také krátke. A filmové dejiny a dejiny filmu nie sú synonymá, ale to je téma, ktorú teraz neslobodno otvoriť, lebo inam už by sme sa nedostali.

Nedokážem to sformulovať bez nemiestneho pátosu, ale naozaj som kdesi akosi vnútorne presvedčený, že najlepšou kvalifikáciou ako učiť film je milovať ho. Možno je to tak preto, že inou skúsenosťou vo vzťahu k učeniu filmu jednoducho nedisponujem. Nikdy ma film neučil nikto, kto by ho nemiloval, a hoci zatiaľ sú to len také frázy bez zásadnejšej výpovednej hodnoty, treba cez ne prejsť, aby sme aspoň na chvíľu, tu v tomto texte, odstavili kamsi bokom problém metodológie, respektíve rozmanitých metodologických aparátov, prostredníctvom ktorých sa ono učenie filmu dá realizovať.

Nakoniec to aj tak väčšinou skončí pri tom, že čítame rovnaké knihy. Študenti čítajú rovnaké knihy. Študenti by mali čítať rovnaké knihy. Niektorí čítajú a naučia sa, iní nie, ale v žiadnom prípade nejde o stratu času. Avšak, inštitucionalizovaná „výučba filmu“ disponuje inými, podstatne dôležitejšími benefitmi, z ktorých najzásadnejším je spoločné dívanie sa, pokojne komentované, dívanie sa na filmy, o ktorých naivne a pyšne predpokladáme, že „neškolený“ divák, divák laik, nie je schopný a ochotný sa nimi serióznejšie zapodievať. Filmy inštitúcie, piliere, ktoré sa jednoducho patrí vidieť, ak chceme tvrdiť nie, že sa vyznáme, ale že sa aspoň orientujeme.

A znova sme na mieste, ktoré nikam nevedie. Slepá cesta. Áno, samozrejme, že platí, že toho Občana Kanea asi treba jednoducho vidieť a treba o ňom poprednášať, aby bolo jasné, prečo je taký dôležitý, ak im to samým nedôjde – a nedôjde, ale vždy, keď sa uchýlim k takémuto mimoriadne ľahkému učeniu filmu, začne ma ničiť pocit viny, že to nerobím dobre.

Niežeby to inak bolo lepšie, ale nudím sa a nudia sa študenti a láska k filmu nekvitne, ale umiera.

Učiť film? Neexistuje!

Čo sa dá robiť a robí sa, je učiť sa film.

Ono je to možno až príliš samozrejmé a preto nám to nemusí dochádzať, ale pri učení sa filmu nikdy nezačíname ex nihilo, film je súčasťou našej všednosti, našej skúsenosti so svetom a je teda prirodzené, že keď sa ho začíname učiť, už o ňom čosi vieme. Elementárne fragmenty, mená hercov, rámcová a vyslovene laická a všeobecná predstava, ale čosi už vieme. Toto rozvíjať, korigovať, dopĺňať, revidovať, rozširovať znamená učiť sa film.

Najlepšie sú úvodné hodiny, na dejinách vytvárame časovú os z toho, čo vieme, a na interpretácii budujeme spoločný korpus, teda sumu filmov, ktoré sme videli naozaj všetci. Niet iného pravidla, len nič nepredstierať a je fascinujúce, ako dlho trvá, kým skupina povedzme pätnástich ľudí na prvej hodine interpretácie filmu zostaví zoznam desiatich filmov, ktorú skutočne všetci videli. Všetci, celé a pamätajú si ich.

Druhý krok je zložitejší a nie vždy sa celkom podarí, ale keď to vyjde, to učenie sa filmu už potom ide akosi samo. Oslobodiť sa od vlastných vkusových preferencií, redukovať film na intelektuálny problém, ktorý nie je determinovaný vyprázdnenou dichotómiou naivného estetického súdu. Páči sa mi, nepáči sa mi.

Lebo najspoľahlivejšou metódou učenia sa filmu sa mi síce zdá autopsia, ale uviaznutie v solipsistickej slučke krajného subjektivizmu je vôbec to najhoršie, čo sa človeku, učiacemu sa film, učiacemu sa čokoľvek, môže prihodiť. Relativizmus síce má svoje čaro, ale len do istej miery.